Impaired Balance...

Zas je to tu... Pýtam sa samej seba, prečo? Prečo to tak musí byť.. V živote má všetko svoj význam. Avšak na niečo život zabudol. Na nezodpovedané otázky.
Premýšľam. Áno, znovu to robím. Je to zabijak, zabijak času, krásnych chvíľ, zabijak človeka. Mám nutkanie predstavovať si život taký, aký ho chce vidieť každý. Život a jeho zmysel? A nie je to všetko iba výmysel? Zmysel života daný nie je. Pre každého je zmysel života niečo iné. Či už je človek podnikateľ, modelka, študent, mama.. Podstata je však rovnaká. A to mať zmysel života. Nie, bez toho to neide. A tak sa zamyslite. Aký je ten Váš zmysel tu byť a žiť? Dlhá cesta životom vedie nás hľadať veci nenabudnuté v nádeji, že možno v nich nájdeme zmysel. Zmysel žiť a nie len beznádejne prežívať. Prechádzam si po končekoch prstov. Premýšľam, aký zmysel má mať šancu existovať. Je tu toľko krásnych vecí. Predsa len, rozhliadnite sa. A niektorí si predsa zmysel života nájsť nedokážu. Všetko je v nás. V našich myšlienkových pochodoch. Ale aj v ľuďoch, ktorí nás obklopujú. Prečo sa nad týmto stále pozastavujem? Prečo pri myšlienkach na niečo podobné, mi stekajú slzy po lícach? Po perách.. Až stekajú po brade, ako keď mlieko steká po brade dieťaťa. Dospievame, no niečo sa nikdy nemení. Strach. Strach z toho, čo príde. Alebo čo nikdy nenájdeme. To, čo nikdy nevyskúšame. Ten strach ma prenasleduje, každým dňom je silnejší a bojím sa ho. Irónia, však? Báť sa strachu... Spomínam. Na chvíle, keď môj strach bol iba o tom, či sa ten pavúk v kúpelni len tak vytratí, alebo mu treba pomôcť. Detstvo, nádherné obdobie života. Nie však pre každého. Sme tu, aby sme niečo zmenili. Hlavne nás. Prečo je to také ťažké.. Robiť to, čo nás naozaj napĺňa. To, v čom necháme kus seba. Život je zložitý cyklus a je sakra krátky. Otvorme oči a začnime niečo robiť. Prečo sa na to mlčky dívame? Na to utrpenie, na skazu.. Prečo robíme niečo, čo nás nebaví? Predsa sa život nemusí skladať zo stereotypu. Popravde obdivujem ľudí, ktorí žijú tak ľahko, bez pravidiel, bez každodenného stereotypu. Boli silní a dokázali zmeniť to. Kedy však príde naša chvíľa? Moja chvíľa, zmeniť to, čo chcem, aby bolo zmenené? Prechádzam si po tvári, cítim, ako sa mi po zátylku rozlieva teplo. Načo čakať? Robiť to, čo nás baví.. Áno, vyzerá to tak jednoducho. Robiť niečo, pri čom sa budeme cítiť naozaj šťastný. NAOZAJ šťastný. Je to vôbec možné? Áno, niekomu stačí horúci kúpeľ v tichu, s arómou jemného levandulového krému a privedie nás to do vášnivého okamihu, kedy je túžba snívať tá najsilnejšia zbraň voči všetkému. Prečo sa musia ľudia trápiť? Otázku "prečo" si isto z vás kládol už viackrát. No našli ste odpoveď? Aspoň raz... Cesta k depresií vedie krutú bolesť, za ktorú človek často nemôže. Dá sa to zastaviť? Toto premýšľanie a všetko to trápenie.. Rozdiel medzi chudobnými a bohatými.. Rozdiel medzi šťastnými a sklamanými. Existuje človek, ktorý je naozaj šťastný? Ten, kto našiel lásku, svoju spriaznenú dušu? Každý vidí šťastie v niečom inom. V očiach svojich detí.. Pri pohľade na krajinu, ktorú chcel tak túžobne navštíviť. Vrúcne objatie sestry vyliečenej z rakoviny.. Splnené sny.. No niekto nemá to šancu zažiť šťastie. Človek by mal žiť lepšie. Nevravím o všetkých, vravím hlavne o sebe.. A o ľuďoch, ktorí si to so mnou plne uvedomujú. Pozrime sa okolo seba, nie je tu všetko len to dobré. Ale ani to zlé. Všetko má svoju rovnováhu, istý balance.. Rozdiely životu pristanú.. Akurát, je tu jedna otázka. Prečo? Prinúťme sa vidieť krásu v maličkostiach. V tanci, v hudbe.. Pomáhajme ľuďom.. Robme to, čo nás NAOZAJ baví a napĺňa.. Nepremárnime život.. Každý je tvorcom vlastného šťastia.. No čo ak je cieľ tak nedosiahnuteľný? Veľa krát nie je na dosah ruky..

Snaha. Snaha o kvalitný a bezstarostný život. Snaha je výborná, áno, cení sa. Akurát, nie je všetko. Často krát nie je nič. Alebo nás tomu nútia veriť. K cieľu potrebujeme ľudí, motiváciu, no hlavne samého seba. Schúlená do klbka na popraskanej zemi.. Cítim a vnímam. Pozorujem ľudí, šťastných, aj tých beznádejných.. A pýtam sa prečo? Vraciam sa do starých čias.. Keď bolo všetko iné.. No už je neskoro obzerať sa.. Hľaďme dopredu, každý z nás je tvor jedinečný, so schopnosťou vytvárať a pretvárať.. Prečo to nevyužiť? Ja sa len snažím pochopiť.. Pochopiť toto všetko, čo sa okolo nás deje. Isto poznáte ten pocit nezodpovedaných otázok. Dali nám šancu žiť a veľa z nás sa šance nechopila a nevyužila ju. Ja som sa jej chopila, no nesprávnou rukou. A teraz žijem v predstavách o budúcnosti. Mám isté ciele a sny, no cítim sa ako v priepasti, neviem čo s tým.. Nedokážem sa pohnúť. Depresia. To je to, čo ma neraz zráža na kolená a nemá ma kto zdvihnúť. Jedine ak nádej a viera v lepšiu budúcnosť. Nájsť niečo, pre čo sa oplatí žiť. Keď sa nechám viesť časom, v minulosti som to nemala ľahké.. Verila som, že časom sa to zmení, no ostala som tu. Som si vedomá toho, že sa musím pohnúť ďalej.. Musím žiť prítomnosť, no ja žijem myšlienkami o budúcnosti.. Žijem myšlienkami o tom, aké to bude a ako mám ísť cestou k splneniu svojich snov. Ale príliš myšlienok ma pohltí a prestávam žiť. Žiť. Tak vzácna činnosť, nemyslíte? Väčšina ľudí iba prežíva. Potreba zdokonaľovať sa je u mňa tak silná. No myšlienky o tom, akou cestou sa poberiem k zdokonaľovaniu, sú silnejšie.. Prečo sa jednoducho nepohnúť ďalej? Prečo nežiť tieto momenty a nechať všetko na osud? Mala by som si otvoriť oči.. Vidieť život z iného uhla a začať ŽIŤ. Lákavá predstava. Nemusí sa všetko končiť, keď to práve začína. Keď sa rozhliadnem, často vidím ľudí, ktorí žijú tak nudne a bez duše. Pocit, že tak mám ostať aj ja... Nie.. A preto chcem všetko zmeniť. A práve to ma privádza tam, kde som. Na ceste k nim, k takému životu. Teraz viem, že sú to práve úvahy a myšlienky, ktoré privádzajú ľudí neraz tam, kde by ostať nechceli. Život nám postaví do cesty ešte veľa prekážok, je iba na nás, či sa im vyhneme, či ich prekonáme, alebo ich nezdoláme. Ľudí naokolo je veľa.. Budú nám chcieť pomôcť, no mnoho z nich nás budú ťahať dole a síce nám možno pomôžu prekážkam sa vyhnúť, no pri ďalších prekážkach nám pomôžu iba k podlomeniu kolien a nechajú nás tam, kde presne chceli, aby sme ostali. Sú to nepriatelia, tváriaci sa priateľmi a my sme až príliš slepí, aby sme to videli. Život je tak vzácny. Nepremárnime ho zbytočnými myšlienkami. Užívajme si ho! Presne tieto slová majú človeka nakopnúť.. To, či túto úlohu ľudia zvládnu, už nechávajú iba na nich. Je mi nejak nevoľno pri takomto zamýšľaní sa. No je to k životu potrebné, aby človek nabral nové obzory, aby vedel, na čom je. V písaní nechávam kus samej seba...